VNÚTORNÁ PRÁCA
(RADY OD ŚPECIALISTU)
Tým, ktorí to so sebou ako so subjektom myslia vážne , by som chcel povedať viac ako obvykle o tom, čo sa skrýva za slovami „nevyhnutná, neustála vnútorná práca“. Často sa ma pýtajú: „Čo to presne znamená?“
Hneď na začiatku vás upozorňujem, že nato, aby vnútorná práca mohla začať a aby sa z nej mohol urobiť neustály proces je potrebné veľa rokov. A z dôvodu bezpečnosti to ani rýchlejšie nejde. Musíte pochopiť, že je to veľká a zložitá úloha.
Z môjho pohľadu, bez vyriešenia tejto úlohy, žiadne vonkajšie činnosti – či už cvičenie, meditácie neprivedú k žiadnemu vnútornému výsledku. Takmer nič sa nezmení. Už mnoho rokov pracujem s ľuďmi a môžem povedať s absolútnou istotou: mnohí ľudia praktizovali vonkajšie cvičenia počas 8 aj 10 rokov , ale nevyriešili tým ani jednu vnútornú úlohu. Akými boli, takými vlastne aj zostali. A len čo ich prestanete riadiť zvonku ihneď sa „zdanlivé“ poznanie rúca. A potom už len počujem: „Čo to je za Tradíciu, osem rokov som cvičil a nič sa nedeje?“ „Čo to je za Majstra, čo to je?“ Je to jedna z verzií samoospravedlňovania, pre tých, ktorí svoje mortido smerujú na druhých. A pre tých, ktorí smerujú svoje mortido na seba je verzia samoospravedlňovania opačná: „Čo som to za hlupáka, ktorý nič nechápe, nehodím sa do Tradície, mali by ma vyhnať.“ Takže varianty sú iba dve: agresia nasmerovaná na druhých, alebo agresia nasmerovaná na seba.
Etapy dlhej cesty. Musíte sa naučiť neustále vnímať a pozorovať prenikanie do vnútorného sveta sociálneho nátlaku, sociálnej sugescie. Musíte sa ju naučiť vidieť a odlišovať od všetkého ostatného a prestať ju prijímať a hodnotiť ako osobné vlastnosti človeka, s ktorým máte do činenia. Je potrebné, aby ste si neustále pamätali, že on rovnako ako aj vy ste časťou sociálnej prírody. Nemôžete sa predsa uraziť na tygra preto, že je dravcom a na skunka za to, že smrdí. Rovnako tak sa nemôžete hnevať na človeka v tejto oblasti jeho prejavovania sa. Taký je človek, také je jeho miesto, má taký prírodný význam, je to iba sociálna príroda a to je všetko.
Musíte sa naučiť vnímať prenikanie sociálneho nátlaku a sugescie do vášho vnútorného sveta a klasifikovať ju. Musí to byť neustála práca do konca života, pretože v opačnom prípade to subjekt nevydrží dlho a znovu sa rozpustí v My. Musíte neustále reflexovať tento proces: „Aha tu ma pripisujú k takému my, tu ma pohlcuje projekcia na tému „akým by som mal byť“ z pohľadu tohto My. A z tohto My ma zasa vylučujú... Musíte to vidieť. Musí to byť stabilná vlastnosť vášho vnútorného života. Subjekt má veľké hospodárstvo, ktoré je potrebné riadiť.
Vzťahy s biologickou prírodou. Ako preniká a pôsobí na vás vaša príslušnosť k biologickej prírode? Nedojedol – začína sa kompenzačná reakcia organizmu, pretože mu niečo chýba. Je potrebné naučiť sa postupne správne zaobchádzať s organizmom. Vždy vám napovie čo mu presne chýba. Napríklad – začali vo mne pracovať hormóny a preto vznikajú neustále myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s mojimi úmyslami. Tu je potrebné podniknúť rozhodné kroky a znížiť tento stav prirodzeným alebo umelým spôsobom alebo sublimovať túto energiu. Na tejto energii potom môžete športovať, tvoriť, vynaliezať niečo nové alebo sa vrhnúť na kariéru – je potrebné v pokoji pozorovať túto situáciu a nemyslieť si hneď: „Už tri mesiace som nemal pohlavný styk, ach, to tak škodí zdraviu.“
Okrem toho existuje ešte množstvo aspektov, stádové reflexy. Človek je biologicky stádové zviera a preto vzniká efekt stáda. Keď tento efekt začína pôsobiť je ho potrebné ihneď odreflexovať, diferencovať, oddeliť od ostatných vplyvov a vykonať zodpovedajúce opatrenia.
Čo ešte dodať k biologickej prírode? Skončiť so všetkými hlúposťami, ktoré sa volajú: „návrat k prírode“, pretože „návrat k prírode“ je návrat ku komárom a nehygienickým podmienkam. Vo vzťahu s prírodou má zmysel učiť sa iba jednému: byť s prírodou v rezonancii – potom vám nebude zima alebo teplo a tak ďalej. S komármi sa potom tiež dá nejako dohovoriť. To nie je návrat, to je krok k prírode: naučiť sa prebývať v biologickej prírode s rovnakou istotou ako v sociálnej prírode.
Subjekt sa cíti všade istý, pretože je to jeho hospodárstvo. Vzťah so svojou biologickou prírodou je veľká vzácnosť. Stretol som málo ľudí, ktorí majú aspoň aký taký vzťah so svojim telom. Zvyčajne to vyzerá tak: „Ach, telo! Čím je staršie tým ho viac uctievame. Telo nestárni, urobím pre teba všetko!“ Alebo: „No tak telo, poď, švihni si, rob niečo!“ Normálne vzťahy sa vyskytujú naozaj zriedka. Pretože týmito vzťahmi sa z nejakého dôvodu zaoberá osobnosť, a čo môže urobiť osobnosť? Vnucovať mnoho rôznych koncepcií vo forme diét, režimu dňa. A sú potrebné rôzne režimy na to, aby sme telo využívali. Toto je tiež vecou subjektu, je zónou jeho neustálej pozornosti, a keď je to potrebné sústredí svoju pozornosť na tom alebo inom signály.
Vzťahy s duchovnou alebo ideálnou prírodou, Tu existuje výborné pravidlo: „Vidím anjela – idem ďalej.“ – to sa týka rôznych videní a pod. Nepociťujete predsa žiadne mystické chvenie keď sa pozeráte na strom. „Ach, vidím niečo čo som ešte nikdy nevidel“. Jednoduché racionálne chápanie, že počas tisícky rokov všetci videli všetko, a to čo vy vidíte po prvýkrát neznamená, že to je nejaké ach, och. Je to normálne, je to príroda. Na tomto mieste sa nachádzajú démoni, na tomto anjeli, tu platí fyzika. Je to jedno a to isté. Chápete, ideálne je ideálne. Duchovnosť je v ideálnej prírode vyčlenená ako niečo exotické iba preto, aby menej ľakala. Pretože strach, že prídete o rozum, to znamená strach z toho, že zablúdite práve v tejto duchovnej prírode – je rovnaký ako strach z toho, že zablúdite v tajge alebo džungli alebo, že sa stratíte v rozzúrenom sociálnom dave.
Čo ešte povedať o ideálnej prírode? Otvára sa nám v celej svojej zložitosti a rôznorodosti podľa toho ako sa rozvíja nástroj, ktorý sa týmto zaoberá. Je to ten nástroj, ktorý voláme „psychoenergetika“. V dôsledku rozvoja tohto nástroja sa rozširuje naše vnímanie reality, začíname vnímať tie jej aspekty, ktoré sme pred tým nevnímali.
Takéto vnímanie nie je hromadne rozšírené. Preto vedomie – takže znova osobnosť, ktorá nahrádza subjekt, si nárokuje na úlohu hospodára, hoci sama sa javí slúžkou My, prirodzene začína podsúvať rôzne interpretácie, ktoré v konečnom dôsledku, tak ako je aj prirodzené pre osobnosť, vedú k potvrdeniu alebo zvýšeniu kladného sebahodnotenia. Kým nie je subjekt, človeka okrem samohodnotenia nič nezaujíma. Skutočne nezaujíma mám tým na mysli – príčinne. V skutočnosti ho zaujíma všetko, ale ak odsledujete potravinový reťazec do konca , potom zistíte, že všetko je potravou pre samohodnotenie.
A nakoľko je osobnosť slúžkou My a je pre nás ako naše Ja, je ako keby hospodárom, je prirodzené, že aj biologické procesy zvádza k sebahodnoteniu. Preto nemáme poňatie čo jeme a hlavne ako to vyhodnocuje naše telo. Osobnosť zvádza aj „ideálne procesy“ k sebahodnoteniu, takže nájsť kľúčik je ľahké.
Ďalšou časťou vnútornej práce – sú vaše vzťahy s osobnosťou a sociálnou prírodou v celku. Niekoľko počiatočných rokov – pre každého to bude iný počet – to bude pre vás, jedna z najdôležitejších úloh, ktorá bude vyžadovať veľkú pozornosť. Práve preto sa hovorí „pamätať si a byť vnímavý – je najťažšia úloha.“
Čo bude robiť osobnosť ako reakciu na vašu snahu pripraviť ju o moc? Bude strašiť váš subjekt: „Aha, tak ty chceš veliť namiesto mńa? Tak tu máš, zníženie sebahodnotenia! A ako následok sú – depresie, hystérie.....frustrácia, mánia veľkosti.“ Nakoľko osobnosť je spojená s My, má k dispozícii všetky prostriedky vplyvu My na Ja.
Ďalej sú všetky vaše starosti spojené s prechodom vonkajšieho Ja dovnútra. Postupné zbavenie sa videokamery, ktorá sa na vás neustále pozerá ako na vec, to znamená zvonku, za hranicami samého seba ako subjektu. A prenos tohto Ja dovnútra, to znamená osvojiť si návyk pozorovať samého seba iba znútra. Jedným z následkom tejto zmeny bude taký moment, keď spoznáte svoju vonkajšiu mnohotvárnosť. Prečo? Pretože keď odstránite vonkajší pohľad na svoje Ja a premiestnite ho dovnútra, potom zvonku začínate vidieť samého seba iba očami ostaných. Zistíte, že nikto vás nevidí rovnako. Dokonca aj váš vonkajší vzhľad.
Videli ste portréty, ktoré som maľoval? Vo väčšine prípadov, ľudia s problémami rozpoznávali, dokonca aj tie absolútne najrealistickejšie zobrazenia. Stáli a pýtali sa: „Kto to je?“ V očiach a v miestach, ktoré ja vnímam oni už dávno poznali samých seba. Ale osobnosť.... Veď ja vidím inak, takže musím zahrať divadlo. „Kto to je? Stále neviem kto to je.“
Nie je to kvôli tomu, že vaše vonkajšie Ja chce alebo nechce takýto zákon. Takýmto spôsobom osobnosť kompenzuje toto prekvapenie – vypadá to, že človek môže byť rôznorodý, dokonca aj navonok, a toto rúca v jej očiach vašu takovosť. Vy takto nevidíte. A keď sa pozeráte na zobrazenie iného človeka, ktoré nie je fotografického ale je subjektívneho charakteru a nezodpovedá vášmu subjektívnemu videniu – toto sa prijíma osobnosťou ako atentát na takovosť, ktorý je sprevádzaný hystériou: „Igor Nikolajevič, domaľujte to už! No tak! Veď to nie je tak...“ Začína sa s vydávaním príkazov. Dalo by sa to ešte pochopiť, ak by niečo povedal profesionálny maliar. Nakoľko u všetkých je neuvedomelé (pretože subjekt nie je – nemá si kto uvedomovať) tvrdenie „Tento človek je taký!“
Keď premiestňujete svoje vonkajšie ja dovnútra a pozeráte sa na seba iba znútra, potom sa vaša mnohotvárnosť otvára sama od seba. Naraz viete, že nemáte žiaden stály vzhľad, ale že je rozsah toho ako vás vidia ľudia. Kým sa na seba nepozeráte zvnútra, nemôžete si ani len predstaviť ako vás vidia ľudia.
Pamätám si, bola to veľmi zaujímavá udalosť v mojom živote, keď som pochopil, že potreba. starať sa o svoj zovňajšok vzniká iba vtedy kým sa zaoberáte tým, aby váš výzor zodpovedal tomu ako vás vidí druhý človek, človek ktorého názor vás zaujíma. Teraz sa tým už nezaoberám, ja sa jednoducho pýtam samého seba: „Ako chceš, aby som dnes vypadal? Takto? Aký chceš účes?“ Chápeš, že to nie je vôbec tvoje. Je to ťažké objasniť slovami ale keď sa to začne , nebude potrebovať nijaké objasňovania.
To je tiež časť neustálej vnútornej práce, ktorá sa týka premiestnenia svojho vonkajšieho Ja dovnútra a pozerať sa na seba iba zvnútra, chápajúc, že to čo vidíte v zrkadle - to je projekcia vašej osobnosti na rôzne body povrchu vášho tela. Nie sú abstraktní ľudia, to znamená, že nie je ani rovnaké videnie vonkajších parametrov fyzického objektu, ktorý sa volá „človek.“